Speváčka Katka Koščová – Žijem pekný život

Od čias, keď sme jej držali palce v SuperStar, pretože nás očarili jej hlas a príjemná povaha, ubehlo už takmer 15 rokov. Jej život odvtedy prešiel radikálnymi zmenami, ale stále je to tá istá Katka. Presvedčili sme sa o tom na vlastné oči v dedine Kuková na východnom Slovensku, kde obľúbená speváčka už 9 rokov žije so svojím manželom Michalom a dvomi deťmi.

Kto je Katka Koščová? – Katka Koščová vyhrala v roku 2005 našu prvú spevácku talentovú súťaž SuperStar. Na Prešovskej univerzite vyštudovala odbor filozofia – estetika a spievať začala spolu so sestrou Veronikou v kapele Heaven´s Shore. S manželom Michalom Pivovarom vychovávajú dve deti, prváka Adama a čoskoro dvojročnú Aničku. Jej najnovší album Hranica dažďa vyšiel v októbri.

Éra hystérie okolo prvej SuperStar, ktorú si vyhrala, je už dávno za tebou. A namiesto toho, aby si žila v hlavnom meste a robila veľké turné po celej republike, žiješ si svoj život mimo kamier a mimo Bratislavy. Na nedostatok práce sa však určite nemôžeš sťažovať.
Nechce sa mi veriť, že je to už 15 rokov. Vôbec sa mi to nezdá. Mám už 37 rokov a rodinu. Priateľov a zázemie. To je pre mňa najdôležitejšie. Okrem toho, našla som si svoje publikum na klubovej scéne. Teším sa z toho, že nás chcú počuť a vidieť, sú ochotní kúpiť si lístok na koncert a cédečko a že vďaka tomu môžeme fungovať. Moje publikum je možno menšie, ale zaznamenávame stúpajúci záujem o našu tvorbu. A vďaka mojej mamke a svokre nemáme problém spojiť to so starostlivosťou o deti.
Čo ťa okrem detí momentálne najviac zamestnáva?
Nový album a veci s tým spojené. Volá sa Hranica dažďa a priamo nadväzuje na moje dva posledné autorské albumy. Priznám sa, že posledné 4 roky som skoro vôbec nepísala. Bola som „zaseknutá“ (úsmev). Ale počas posledných 6 mesiacov som opäť začala písať, v rámci môjho svetonázoru sa moja autorská tvorba opäť rozbehla a reflektujem problémy v spoločnosti. Nedokážem písať protestsongy, ale aj tak som tam dala veľa zo seba. Na novom albume pokračujeme v akustickom zvuku, posúvame sa k sfére intímnejšej hudby, účinkuje spolu s nami napríklad sláčikové kvarteto, ale nemáme žiadne bicie ani basu. Tie piesne tak môžu vyznieť depresívnejšie a pochmúrnejšie, ale majú miesto v mojom živote a v mojom súčasnom pohľade na spoločnosť.

Zdá sa ti teda, že žijeme v pochmúrnom svete?
Nie, to nie. Myslím si, že žijem pekný život, a som veľmi spokojná s tým, čo mám. V mojich piesňach sa však odráža okrem iného aj moja nespok
ojnosť so spoločenskou situáciou, napríklad s rozmachom radikálnejších strán. Zdá sa mi, že vekom dozrievam, a cítim to aj na nových skladbách. A keďže som vždy hovorila, že neviem písať veselé pesničky, tak si na to asi budem musieť niekoho najať (smiech).

Tvoj manažér je zároveň tvoj manžel. Nie je to priveľmi komplikované na spoločné fungovanie?
Ako kedy. Mávame obdobia, že si lezieme na nervy a pohádame sa, ale skôr pracovne. Niekedy sme, samozrejme, v napätí. Sú koncerty, nové cédečko, do toho prídu deti, Aňa sa hodí o zem, Adam začne niečo dvadsaťkrát opakovať dookola a určite sa stane, že to v nás vybuchne. Ale to predsa patrí k tomu. U nás sa nedá oddeliť rodina od práce. Veľmi si však vychutnávam naše spoločné cesty vo dvojici autom do Bratislavy. Veľa vecí si vtedy vieme povedať a vysvetliť. Mám to rada. A okrem toho, keď si niekedy pracovne neverím, vždy je tu môj muž, ktorý má nadhľad a povie mi na rovinu, čo si myslí. Napríklad, naposledy, keď som si nebola istá nejakými vecami na novom albume, tak prišiel a povedal, že sa nemám báť, pretože on má z toho zimomriavky. A presne to som vtedy potrebovala počuť. Že idem dobrou cestou. Je pomerne kritický k mojej práci, viem však, že mu môžem úplne dôverovať. Aj keď sa nie vždy a vo všetkom zhodneme.

Na bývaní v tomto dome a v tejto dedine ste sa zhodli?
Áno, takmer okamžite. Aj my sme však najprv riešili dilemu, či ostaneme v meste alebo na dedine. Obzerali sme si však nejaké domy v okolí a jeden sa nám celkom pozdával, ale neboli sme o tej voľbe celkom presvedčení. A keď sme mali definitívne odpovedať, či ho berieme alebo nie, ozvala sa moja kamarátka s tým, že majú na predaj dom po dedkovi a či ho nechceme vidieť. Prišli sme sa sem teda pozrieť a vedeli sme, že toto je náš dom. Obaja sme to cítili. A okrem toho za 25 minút sme v Prešove. A ak chceme ísť niekedy von s kamarátmi, tak máme poruke rodičov a pomôžu nám s deťmi.

Váš dom má vlastného ducha a atmosféru. Kto ho zariadil?
Bolo to spoločné rozhodovanie. Môj muž je oveľa väčší minimalista ako ja a určite by mu vyhovoval japonský štýl bývania. Ja som zas tá, čo prináša rôzne veci. Máme tu veľa obrazov, kníh, farieb… Ale v rámci toho, aký je to typ domu a že sme na dedine, vedeli sme sa bez problémov dohodnúť, ako budeme bývať a čo nás bude obklopovať. Môj muž dokonca sám prečalúnil kreslá a ušil závesy. Ja neviem šiť (úsmev). Urobil aj stôl a spolu s mojím otcom aj police, knižnicu… Veľa recyklujeme a stále to vnímame tak, že toto je typ domu, kde sa veci, aké tu teraz máme, jednoducho hodia. Máme však jeden spoločný sen – nejaký maličký domček na strome.

Spoznávajú ťa obyvatelia Kukovej? Vedia, že tu žije prvá slovenská SuperStar?
Žijeme tu deviaty rok. Sme tu každý deň, ale často sa stáva, že veľa cestujeme a do Kukovej sa prídeme len vyspať. Komunitný život máme asi skôr v Prešove. Sme mestskí ľudia, ktorí sa presťahovali na dedinu, lebo nám to vyhovuje. Máme tu záhradu a tento dom stál v čase kúpy menej ako dvojizbový byt v meste. Cez víkendy môžeme mať veľa návštev a sme tu všetci spolu. To by som nemenila. Aj susedov máme skvelých. Adamko prišiel nedávno nadšený, že mu susedia dovolili zberať zemiaky, a ja sa teším z toho, že tu majú s Aničkou skvelé detstvo. Dobre sa nám tu žije.

Máš vo svojom dome nejaké obľúbené miesto, ktoré je len tvoje?
Milujem tento gauč. Často si tu čítam. (Pozn.: Do rozhovoru vstúpil Katkin manžel Michal a so smiechom ju doplnil. „Aj wecko máš rada!“) Mám (smiech). Lebo keď máte dve deti a chcete si niečo prečítať, tak je
to jediné miesto, kde môžete. Milujem aj našu terasu. Trávim tu veľa času so sestrou, s rodinou. Som tu veľmi spokojná. A vždy, keď sa sem vraciam, tak cítim, že už tu mám
korene. A ten pocit mám veľmi rada.

zdroj: časopis DOMa


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj:


pošli na vybrali.sme.sk