Obdiv a lásku k čipke má uloženú v srdci

Angela Czintelová má čo ponúknuť čitateľovi. Nielenže s vášňou pre ňu vlastnou, roztvára nepoznanú krajinu čipkárstva, ale dokáže o tom rozprávať tak pútavo, až má človek chuť prstami pohladiť aspoň malilinký kúsoček čipky.

K tomu, aby sa remeslu oddala, ju predurčilo nielen miesto bydliska, ale aj pozorovanie istej ženy. Ona sama však svoj príbeh rozpovie a roztvorí tak svoj osud, ako aj kúsok histórie predkov. Čipka sa vinie od minulého storočia až po súčasné, aby spojila to, čo čas rozdelil. Stačí si len predstaviť šikovné prsty niekdajšej dievky, ako pletie, ako sa snaží, ako dychtivo pracuje aj počas zotmenia a potom si premietnuť i terajšiu dobu s jej možnosťami i obmedzeniami. Angela Czintelová je zručná a tvorivá, o čom svedčí i skutočnosť, že vydala knihu a v roku 2019 jej bolo udelené štipendium prostredníctvom Fondu na podporu umenia. Vďaka podpore vytvorila niečo úchvatné – zrodila sa ňou vytvarovaná kútna plachta. Ale dosť už, ostatok nech povie ona.

Kedy sa u vás prejavil záujem o čipkárstvo? Vyrastala som v Levoči a toto mesto je, okrem iného, známe aj tým, že sa tam niekoľko desiatok rokov paličkovalo. Pani, ktorá paličkovala, bola priateľkou mojej starej mamy. Utkvelo mi to v pamäti. Neskôr som sa zamerala na štúdium etnológie a popri štúdiu som sa hlbšie začala zaujímať aj o čipkárstvo. Založili sme si potom aj spolok a ja som aj písala diplomovú prácu o čipkárstve na Spiši. Moja stará mama bola krajčírka, denné práce boli životom, myslím, že lásku k ručným prácam som zdedila aj po nej.

V súčasnosti sa zaoberáte Gemerskou čipkou. V čom je výnimočná? Po ukončení štúdia som sa dostala do Rožňavy a tam som sa zoznámila s Gemerskou paličkovanou čipkou. Tá ma, samozrejme, hneď zaujala. Je ťažké povedať, čím je jedinečné Gemerské čipkárstvo, pretože dnes sa regióny aj v tomto remesle vzájomne odlišujú. Technológia výroby je tá istá, líšiť sa čipky môžu použitím iných väzieb alebo farieb. Výnimočné bolo, napríklad, aj to, že sa tu vyrábali čipky na čepce, ktoré mali obdĺžnikový tvar, plocha sa však nevypletala naraz, ale pásikom širokým asi dva centimetre, sa postupne splietala podľa zaužívaných postupov.

Spomínate, že sa čipkárstvo v jednotlivých regiónoch odlišuje. Je však predsa len ešte nejaký iný rozdiel? Na Slovensku postupne vzniklo 17 regiónov, ktoré sa odlišujú a hlavný rozdiel spočíval v tom, že boli dva spôsoby, ktorými sa plietli čipky. Bola to mnohopárová čipka, tam sa pás široký približne 10 centimetrov, využil tak, že sa ním naraz vypletala celá plocha. Bolo potrebných mnoho párov, odtiaľ je odvodený názov mnohopárová. Niekedy bolo treba aj viac ako 40 párov. Pri pásikovej čipke je potrebných menej, niekedy len osem párov, pásik sa pri tvorení ohýbal a vypĺňal plochu. Ďalší rozdiel je možné badať aj v tom, na aký účel sa čipky v jednotlivých oblastiach používali a rozdielny mohol byť aj materiál.

Načo konkrétne sa používali takéto čipky? Väčšina slúžila buď na výzdobu, alebo na ochranu krojov. Dá sa povedať, že v minulosti vyvažoval praktický účel nad tým estetickým. Na celom Slovensku bol zvyk dávať čipky na ženské čepce a neskôr aj na obrazové textílie. Niekedy mali až magický charakter.

Ako čipkárstvo vyzerá v praxi? Ten, kto sa rozhodne čipkárstvu venovať, potrebuje základnú výbavu. Nie je to náročné a ani finančne zaťažujúce. Potrebuje mať valec, ktorý sa vypchá pilinami, ďalej sa mu zídu paličky, pričom na začiatok by mohlo stačiť takých dvadsať párov. Nezaobíde sa bez špendlíkov, háčikov a nejakého stojana, do ktorého si bude môcť osadiť valček. V minulosti ako stojan slúžilo aj sito na osievanie múky, dnes sa dá pracovať s košíčkom alebo s čímkoľvek, v čom sa valček nebude kotúľať. Samozrejmé je, že záujemca si musí zohnať nejaké predlohy, podľa ktorých sa paličkuje. Človek musí byť uspôsobený, potrebuje určitú zručnosť, aby techniku dokázal zvládnuť. Mal by byť trpezlivý, lebo časovo je to veľmi náročné. Za hodinu sa urobia tak dva-tri centimetre, čiže si viete predstaviť, ako dlho asi trvá vytvorenie celej čipky.

Vediete klub paličkovanej čipky. Prejavujú dnešné ženy o toto remeslo záujem? V 90. rokoch prišlo k oživeniu záujmu. Začali sa organizovať viaceré kurzy a so ženami, ktoré kurz absolvovali, sme sa združili a započali sme stretávanie sa. Tento rok máme dvadsiate výročie od vzniku klubu. Zamerali sme sa na Gemerskú paličkovanú čipku. Každý si vyrába čipky také, aké sa mu páčia, avšak inšpiráciou je vždy Gemerská čipka. Každý druhý rok pribudne nejaká členka, v súčasnosti je nás tam desať. Niekedy niektorá aj odstúpi, lebo, ako som už spomínala, časovo je to náročné. Väčšinou sme tam ženy v dôchodkovom veku, takže máme dosť času i trpezlivosti a hlavne vôľu venovať sa tomu. V uplynulých rokoch sme urobili aj dva kurzy, aby sme nabrali nových členov, ale záujem nebol až taký veľký. Je to aj preto, lebo výsledný produkt je síce obdivovaný, ale málokto si uvedomuje prácu, ktorá za tým stojí.

Majú ženy, ktoré sa k vám pridávajú, už nejaké skúsenosti s čipkárstvom? Väčšinou prichádzajú také ženy, ktoré nás poznajú alebo nás videli na nejakom podujatí. Prídu, pýtajú sa a v rámci klubu sa zaučia. Vo väčšine prípadov sú to ženy, ktoré s paličkovanou čipkou nemali dosiaľ nič spoločné.

Čo pre vás osobne čipkárstvo znamená? Zo začiatku to bol pre mňa relax. Ručné práce ma vždy veľmi tešili, a preto som si to vedela vychutnať. Postupom času, ako som sa viac do remesla ponárala a vydala aj publikáciu o Gemerskej čipke, našla som v tom formu sebarealizácie. Čo by ste čitateľom v súvislosti s čipkou odkázali? Je to krásna činnosť. Vytvárame nádherné veci z jemných nití. Človek musí čipku obdivovať, musí ju ľúbiť, mať ju uloženú v srdci, aby sa jej mohol naozaj venovať. Ten, kto sa jej nevenuje z celého srdca, ten nikdy nič pekné nevytvorí.

Keďže do toho vkladáte celú dušu, dokážete sa potom svojich výtvorov aj vzdať? Tak je jasné, že niečo sú srdcovky, ktoré si nechávam pre seba. Ale inak sa vyrába na vlastný účel a iné je to vyrábanie pre výstavy. Občas musíme pracovať aj s tým, že sa čipiek vzdáme, lebo aj predať niečo je dobré. Predsa len, aj materiál niečo stojí, aj predlohy niečo stoja, aj cestovanie na podujatia nie je zadarmo, preto nie je na škodu, ak sa nám vrátia základné výdavky, ktoré vkladáme do čipiek.