Počuli ste dakedy o kyjatických hračkách? Predpokladám (a vôbec to nemyslím neúctivo), že je odpoveď viac-menej záporná a že sú pre mnohých neznámou veličiznou ako priebeh zajtrajšieho dňa. Rovnako ako pre väčšinu hlavy voľných záležitostí však platí, že sa netreba ničím znepokojovať, pretože úlohou nasledujúceho článku, je priblížiť kyjatické hračky so všetkým, čo vytvára neopakovateľnosť. A ako inak by sa malo začať, ak len nie s vysvetlením, odkiaľ sa vzali a aký bol ich príbeh od minulosti až po súčasnosť?

KYJATICE

Pre znalca Slovenska, ale nie hocjakého, lež takého, čo pozná i názvy kadejakých dedín a skrytých miest, nebude zaiste tajomstvom, že existuje obec s pomenovaním Kyjatice. Je rodiskom kyjatických hračiek a nachádza sa v okrese Rimavská Sobota. Prví osadníci, ktorí sa odvážili prekročiť územie obce a aj sa na ňom s nádejami usadili, boli veru veľmi zruční, a to najmä v oblasti lovu. Ich šikovnosť sa, pravdaže, rozrastala, o čom svedčí i skutočnosť, že postupne, krok za krokom, sa rozvíjali vo výrobe nábytku, nuž a neskôr k tovaru pribúdali i vzácne a na pohľad krásne hračky. Kyjatické zručnosti predstavovali pre tamojšiu spoločnosť významný zdroj obživy a mohli sa tým chváliť dlho-predlho, až do roku 1918, kedy sa všetko akosi pomalilo, ba celkom zastavilo. Zapríčinil to nástup tovární zameraných na prinášanie nábytkov a takmer by človek povedal, že s hračkami je naveky vekúce koniec.

Našťastie, v roku 1925 sa chopil iniciatívy Štátny ústav pre zveľaďovanie živností, ktorý si zrazu zmyslel, že by bolo dobré usporiadať akýsi remeselný kurz, aby sa oživilo, čo minulosť takmer pochovala. Navyše je potrebné podotknúť, že to nebol kurz ojedinelý a určite by príležitostí pribúdalo ako listov na strome, ale ten, čo stál za jeho vznikom, sa v roku 1935 rozlúčil so svetom. Jeho smrť opäť dala výrobu hračiek do zabudnutia, avšak nie natrvalo. Vždy sa odkiaľsi vynorili páni majstri, ktorí sporadicky venovali čas i úsilie, aby dajakú hračku priviedli do života a v súčasnosti sa Slovensko môže pochváliť štyrmi takými, čo by vedeli azda najviac porozprávať, čo a ako sa vyrába.

DREVO

Pán Ladislav Hedvigi, bývajúci v obci Rimavské Zalužany, je bez debaty muž, ktorý prispieva k najväčšej popularizácii kyjatických hračiek. Pred niekoľkými rokmi dokonca opustil niekdajšie zamestnanie, aby sa remeslu mohol odovzdať s plným nasadením. Stačí ho počúvať a aj neznalec čohokoľvek, čo súvisí s procesom výroby, musí uznať, že ide o vec fascinujúcu, vyvolávajúcu obdiv a skracujúcu dych. Rozpomenúť si na časy dávne-predávne, nebolo pre neho ťažké, a tak mohol, na potešenie

nás všetkých, priblížiť, ako sa zoznámil s drevom a čo ho na ňom azda najväčšmi láka. „Tak drevo ako materiál je sám o sebe taký ľudský, teplý. Aj potom, ako sa strom spíli a materiál sa používa, je stále živý. Treba naň dávať pozor, ako je vysušený, alebo aby sa nenamočil. Stále žije a dýcha. Na začiatku som nemal takú myšlienku, že len kvôli drevu alebo len kyjatické hračky. Ja som vyrastal na dedine, takže ten materiál ma obklopoval, bral som ho samozrejme. Ale je do ruky taký teplý, prirodzený. Aj tie hračky sa v histórii vyrábali najmä z dreva,“ s radosťou zaspomínal pán Hedvigi, ako drevo tvorilo súčasť dennodenného žitia. Iste by mu kedysi ani nenapadlo, ako sa napokon jeho život posunie a akým smerom sa bude uberať jeho nespochybniteľná tvorivosť. A hračky, ach, na prvý pohľad by ho nemalo s nimi nič spájať, a predsa. „Ja som robil nejaké hračky už predtým. Nie som vyštudovaný, ani v rodine nič podobné nemáme, takže som ani nenadviazal na nejakú tradíciu. Ja som v podstate vyštudoval technickú školu, z čoho vyplýva, že počas štúdia som sa s tým vôbec nedostal do styku. Potom neskôr, v dospelosti, keď som mal už malé deti, tak som začal skúšať nejaké hračky, ktoré boli, samozrejme, z dreva. Bolo to najdostupnejšie a s drevom sa aj najlepšie robí. A ako som začal robiť nejaké pokusy, tak som sa dostal k ľudovým hračkám všeobecne, tie ma tak nejako pritiahli. Aj históriou, aj vôbec všetkým. Nie sú to komerčné hračky. Pátral som po nich, aj som

ich vyrábal a vtedy som v literatúre narazil na kyjatické hračky. Zaujímavé je, že ja bývam dvanásť kilometrov od Kyjatíc, a ani som nevedel, že sa to tam vyrábalo. Veľmi málo ľudí o tom vie. Našiel som to v knihe aj so vzorom, začal som to skúšať a aj ma to chytilo.“

VZOR

Pre niekoho je možno nepredstaviteľné, ako by taká kyjatická hračka mohla vyzerať. Akú formu má, prečo by jej mala patriť jedinečnosť a prečo si dávame toľkú námahu, aby sme o nej čo-to zistili a poinformovali každého, kto sa rád nechá s láskou poučiť. „Hračky z dreva na Slovensku nie sú obzvlášť výnimočné. Všade sa, napríklad, robili koníky, to bola taká najpoužívanejšia téma v hračkárstve. Ale tieto kyjatické hračky sú zaujímavé aj z hľadiska príbehu, akými vývojmi si prešli. Už boli skoro na zániku, ale nezanikli. Tiež sú zvláštne tým, ako vznikli popri výrobe nábytku. V Kyjaticiach sa robili nábytky, najmä drevené truhlice, do ktorých sa sypalo zrno. Tie boli zdobené zvláštnym vzorom. Hračky vznikli tak, že nábytok aj o šesťkrát zmenšili a rovnako ho ozdobili, ako keby bol v pôvodnej veľkosti. A potom aj koníky aj všetky ostatné začali zdobiť takýmto vzorom. Práve vzor z nich robí to, čo sú. Nie je na nich žiadny kovový prvok, všetko je robené z dreva,“ so zanietením vysvetľuje muž, ktorý neváha a pravidelne organizuje vedomosťami a zážitkami presýtené udalosti. „Robím rôzne semináre. Buď v rámci výstavy, alebo aj osobne, prostredníctvom interaktívnej prezentácie. Zvyčajne je to pre dospelých alebo väčšie deti, hovorí sa o histórii, technike výroby a o všetkých veciach s tým spojených. Na konci ponúkam ukážku, pre deti možnosť vyskúšať si to. Alebo robievam aj remeselné dielne, a to robím pre deti od 13 rokov. Vek je ohraničený, lebo technika zdobenia si vyžaduje už aj trochu sily a manuálnej zručnosti. Nejde o to, žeby museli byť malé deti nešikovné, len ich ruka je na to ešte slabšia. Ja im materiál predpripravím a potom po dvoch hodinách práce si odnesú svoj výrobok. Niekto to spraví lepšie, niekto horšie, ale vyrobiť to dokáže každý.“

A keď je už reč zavadená o deti, ktoré sú vždy spomínané v súvislosti s hraním sa a s kadečím, čo sa na šantenie využíva (áno, aj hračky), potom nie je možné nespomenúť, či sa im smejú očiská, keď zbadajú kyjatické hračky a či pre terajších malých nezbedníkov predstavujú čosi, čo je v ich ponímaní hodné vlastníctva. „Deti, ktoré sú, povedzme, v predškolskom veku, na ne reagujú. Aj keď som chodieval po jarmokoch, tak aj rodičia to pre ne nakupujú. Je jasné, že to nie je masová záležitosť, jednak kvôli cene, a jednak kvôli tomu, že sú iné spôsoby hry. Ale deti do šesť rokov to vnímajú, reagujú na materiál. Väčšie deti sú už nakazené technologickými vecami, ale menšie si to prezerajú, páči sa im to. Väčšina sortimentu je určená na edukáciu, niektoré sú určené ako bytový doplnok. Je to aj dosť drahé a väčšie deti sa s tým hrať nebudú.“

VÝROBA

Čo sa týka výroby, tá má, ako inak, vlastný rytmus. Je to ako hra na hudobnom nástroji, tiež musí mať isté pravidlá, a pokiaľ sa nejaké unáhli či celkom vynechá, nuž dokonalá pieseň z toho nepoplynie. „Ja sa pri výrobe snažím dodržiavať staré

princípy, i keď dnes sa môžu používať aj modernejšie prístroje. Vyrába sa to z bukového dreva, poväčšine si ho vysušujem sám. Malo by sa pôvodne, hoci nie vždy tak robím, že nepripravujem dosky, ale sa drevo štiepa. Mám pripravené šablóny, tak ich poobkresľujem, vypilujem základný tvar a už pracujem na ploche. Keďže to deti chytajú, nesmú tam byť ostré hrany ani nič také. Tá hračka je tektonická, čo znamená, že sa skladá z viacerých častí, takže všetky jednotlivé časti musím vypracovať.

Namorím to certifikovanými moridlami. Pri výzdobe je kľúčové kružidlo, musí si ho urobiť každý sám, nedá sa to kúpiť. Na konci má, na rozdiel od klasického, rezný nástroj, s ktorým ja urobím drážku. Robím to do namorenej vrstvy, ktorú potom odstránim a tam sa potom ukáže farba základnej dreviny. Vznikne tam kontrast. Výzdoba je najdôležitejšia a časovo najnáročnejšia. Keď sa pomýlim, tak musím začať od začiatku,“ nevynecháva Ladislav Hedvigi nič z opisu jeho zvyčajnej práce a pritom sa snaží vravieť tak, aby nebolo vyjadrenie postupu príliš zdĺhavé či náročné na pochopenie. On skrátka vie, ako o tom, čo robí, poučiť múdro a dobre. Vraj sa v dĺžke trvania výrobok od výrobku líši, ale vo všeobecnosti by sa dalo prehlásiť, že väčšie vezmú približne tri dni času. No a vzory, tie, o ktorých sa zmienil, že sú azda najdôležitejšie…

„Nepoužívam vlastné vzory vôbec. Inšpirujem sa starými vecami. Robil som aj sériu hračiek, podporenú Fondom na podporu umenia, ktorá symbolizovala vývoj, akým si hračky prešli,“ deklaruje svoj viac ako pozitívny vzťah k tomu, čo by niekto nazval starým, možno dokonca zastaralým. Tak sa javí, aspoň jedincovi nezasvätenému, že pri toľkom vyrábaní nie je možné nemať v tvaroch menšieho či väčšieho obľúbenca. Ladislav Hedvigi však na otázku preferencií, či už svojich, alebo tých cudzích, ponúkol mierne prekvapivú odpoveď. „Nemám obľúbený tvar. Keď robím, robím to za radom. Kohút je trochu netradičný, zatiaľ som podobného tvarovo nenašiel. Ja ho považujem za výnimočného po výtvarnej stránke. Najviac predávam maličkých koníkov, tie sú od záujemcov najžiadanejšie.“ Dodáva, že rozhodujúca je cena, sám si totiž uvedomuje, že nakúpenie si nie všetci smú, vzhľadom na finančné pomery, dovoliť. 

Zdroj: Class SLOVAKIA

Text: Michaela Mihoková

 Foto: Andrej Galica, Adrian Rúčka