Ľudové hračky

Nebolo by vôbec prehnané tvrdiť, že hračka ako taká je rovnako stará ako ľudstvo. Ak sa totiž zamyslíme a povoláme na pomoc i dobrú priateľku fantáziu, ľahko si predstavíme dieťa túžiace po rozptýlení.

V detskej duši nezáleží na tom, aký rok sa prekotúľal do kalendára, dôležitá je len radosť, číry smiech sladší ako zmrzlina a aspoň jedna hračka, čo spríjemní zimu alebo skrásnie leto. Že súčasnosť ponúka všakovakosť v oblasti hračkárstva, ani nemusím zdôrazňovať, je to záležitosť jasná a nespochybniteľná. Avšak netreba zabúdať, že nie vždy bola doba prajná a občas plynulo najväčšie potešenie z ľudových hračiek. A veru by sme sa mohli preniesť i do časov dávno minulých, aby sme sa utvrdili, že vtedajším deťom to ani najmenej neprekážalo!

DREVO 

Kedysi sa hračka vyznačovala srdcom. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že sa po ne nechodievalo do obchodov, v ktorých by si deti podrobne všetko-všetučko poprezerali a následne vybrali tie, čo by ulahodili oku i záujmom. Nie, veru vtedy sa dávalo obzvlášť záležať, pretože poslúžilo i obyčajné drevo, aby vytvorilo neobyčajnú zábavu. Materiál držali v rukách i rodičia na dedinách, aby potešili potomkov, ale často to bývali i staršie deti, ktoré zasa majstrovali pre mladších súrodencov. S drevom sa hojne pracovalo, a to nielen preto, že v zmienenom prostredí bolo jednoznačne najdostupnejším, ale na obľúbenosť ho predurčovala i pestrosť. Mohlo sa štiepiť, osekávať, ajajáj, dalo sa porobiť všeličo, tvary od výmyslu sveta prinášali smiech do viacerých domácností. Ak by sme zostavili zoznam, s čím sa deti zvyčajne hrávali, našli by sa udatní vojaci, krásne bábiky, mocné kone, pre malého je dinca (teda pre jeho šantenie) nenahraditeľný maličký nábytok, kadejaké píšťaly či trúbky.

Osobitý význam mávali hračky, ktoré symbolizovali všedný spôsob života na vidieku, ktorý sa, pravdaže, špecializoval na poľnohospodárstvo. Preto sa v dlani neraz poťažkali z dreva vyrobené vozíky a sánočky. Nuž a keď sa chcelo ozajstne vyblázniť (naozaj veľmi), potom sa zhotovila jednoduchá napodobnenina štvorkolesového vozíka, ktorý umožňoval jednak prevážanie nákladu, ale jednak sa na ňom smel voziť i malý človiečik. Koníky sa tu už síce spomínali, ale nedá sa vynechať, že voľakedy bývali rozmanité a ponúkali dvojakú možnosť. Buď sa stvárnil koník sedací, alebo sa raz-dva zhotovil koníček hojdací. Kto ich pre ratolesti vyrábal, brával do úvahy i región, z ktorého rodina pochádzala, a tak sa dajú vybadať drobné rozdiely charakteristické pre tú či onú oblasť. Či už však rodiskom bolo čokoľvek, zaiste môžeme len žasnúť, ako sa kone približovali detskému svetu a vystavovali na obdiv vzhľad i bezpečie pre drobné telo. Pokiaľ ide o vzťah k hudbe či zvukom ako takým, deti dneška sa nelíšia od detí predvčerajška.

Odolať príležitosti môcť si zahrať a prevteliť sa tak do úlohy speváka či tanečnice, to by chcelo skutočne slonie sebazaprenie. Niet sa čo čudovať, že rodičia zabezpečovali, aby si ich miláčikovia mali na čom zabrnkať. Aby som ale bola spravodlivá, píšťaly si neskôr vedeli pripravovať aj tí, ktorí z nej najväčšmi ťažili, čo len svedčí o ich šikovnosti a chuti pustiť sa do ručnej práce. Jediným zádrheľom bolo, že museli vyčkávať na jar, aby z vŕby poľahky získali, čo potrebovali. Takému nadšencovi nebolo zaťažko nič, a keď jarný mesiac nastal, výskotu a pískotu sa napočúvalo, až uši boleli.

BOLO TO INÉ

Ak by sme sa zahĺbili nad účelom či celkovo prístupom k hraniu sa, potom je treba priznať, že dospelí mienili pre malých čosi viac než len chvíľkové radovánky. Iste, úsmevy na tvárach boli a sú nezaplatiteľné, avšak rodičia predovšetkým konali tak, aby odovzdali aj čosi zmysluplnejšie. Dieťa sa prostredníctvom hračiek mohlo učiť, spoznávať široké i blízke okolie a pripravovať sa na čas, keď i ono opustí poznané a vydá sa do mladosti a neskoršej dospelej zodpovednosti. Preto sa tradovalo, že hračkou môže byť pokojne čokoľvek, teda akýkoľvek predmet, ktorý si deti vezmú medzi prsty a venujú mu zopár minút. Nestarostilo sa, odkiaľ sa vynoria, v ktorejkoľvek domácnosti bolo možné vypátrať i maličkosť na hranie. Hračky, hoc by to jeden človek nepovedal, sa dajú deliť do dvoch skupín. Po prvé, imitujúce, ktoré, ako už názov sám vypovedá, kopírujú predmety patriace do dospelej pozornosti. A po druhé, prostriedkové, tie zasa rozvíjajú pohybovú a rozumovú hru. Dajú sa k nim zaradiť, okrem iného, skladačky či športové pomôcky. Pýtaš sa, čitateľ, ktoré prevažovali? Odpoveď je viac ako prostá, u detí víťazili hračky imitujúce. Raz darmo, pre dievčatá boli bábiky jednoducho neoddeliteľnou súčasťou rokov detských.

NIKOMU NECHÝBALA

Nepopierateľné bolo, že hračka nechýbala nikomu. Či bola rodina považovaná za zámožnú alebo chudobnejšiu, obe sa smeli pýšiť vecami určenými pre detského nadšenca. Dokonca nemožno povedať, že by tí, ktorí pobývali v mestách a nemávali až takú veličiznú zručnosť dajako trpeli. Naopak, veď hračka sa robievala z hocičoho, čo gazdinej či hrdému otcovi prišlo do pohľadu. Mohlo to byť cesto, šúpolie, ach, ani niekoľko článkov by nestačilo na opísanie vynaliezavosti.

Zdroj: Class SLOVAKIA

Spracovala: Michaela Mihoková

Foto: Milan Albert