Sklári boli v minulosti vážení natoľko, že mali právo nosiť zlatý meč

Najstaršie nálezy fúkaného skla síce v našej lokalite pochádzajú ešte zo 14. storočia, no najväčší rozmach toto remeslo zaznamenalo až oveľa neskôr. Prvý známy sklársky cech vznikol v roku 1579 v Kremnici a združoval nielen sklárov, ale aj oknárov. Okrem úžitkového skla totiž museli remeselníci vyrábať aj sklo tabuľové či technické.
V 18. storočí už na Slovensku existovalo údajne až 14 sklárskych hút a ich počet ešte výrazne vzrástol v 19. storočí, kedy sklo začalo vytláčať dovtedy využívanú kameninu a kov. „V 2. polovici 19. storočia bolo Slovensko v sklárskom priemysle najvýznamnejšou oblasťou Uhorska, niektoré sklárne boli preslávené aj v zahraničí. V tomto čase dochádza aj k modernizácii zariadenia sklární a tým aj zvyšovaniu kvality výroby. Tento proces bol spojený aj so zánikom menších sklární,“ informuje stránka uluv.sk.

Šovanka, Oppitz i Pantoček
Od roku 1919 sa pre sklárskych majstrov čosi významne zmenilo. Založila sa totiž cechová organizácia, vďaka ktorej získali osobité výsady, ako napríklad právo nosiť zlatý meč či sami vyplácať pomocníkov a vlastniť nástroje. Niektoré sklárne postupne nadobudli charakter manufaktúry. Úplne najväčšou v Rakúsko-Uhorsku bola skláreň v Utekáči a údajne najlepšou zase skláreň v Uhrovci, ktorú vlastnila sklárska rodina Schreiberovcov. V nej pôsobil aj významný sklársky dizajnér Štefan Šovanka, ktorý získal viacero ocenení na svetových výstavách. „Medzi ďalšie výnimočné slovenské sklárske osobnosti patril Jozef Oppitz, brusič a rytec z Utekáča, či I. V. Pantoček zo sklárne v Zlatne, ktorý vynašiel metódu dúhovaného skla.“ Po roku 1918 však, žiaľ, došlo k postupnému úpadku slovenského sklárstva, ktoré nedokázalo konkurovať technicky vyspelejším českým sklárňam. Po roku 1945 fungovali u nás už iba sklárne Nemšová, Lednické Rovne, Katarínska Huta, Utekáč, Nová Baňa a Málinec a aj tie boli po roku 1948 znárodnené a vznikli napr. Spojené sklárne Lednické Rovne, Stredoslovenské sklárne či Slovenské sklárne Bratislava. „V 60. rokoch vznikol v Trnave závod Skloplast, ktorý sa zameriaval na výrobu sklených a minerálnych vlákien. Podnik Technické sklo v Bratislave začal na trh dodávať nové druhy laboratórneho a technického skla, sklárne v Nemšovej prešli na výrobu obalového skla. V niektorých sklárňach sa však aj naďalej udržiavala taktiež tradícia ručnej výroby umeleckého skla. Po roku 1989 boli sklárske podniky privatizované domácimi investormi (Rona Lednické Rovne, Slovglass Poltár) alebo zanikli,“ dozviete sa na stránke Ústredia ľudovej umeleckej výroby. Sklár len zriedkavo pracoval sám, väčšinou si jeho práca vyžadovala aktívnu spoluprácu viacerých kolegov. V sklárskej dielni mal každý presne vymedzené svoje miesto a činnosť.

Ako vyzerala skláreň?
„Najdôležitejšou súčasťou bola hlinená taviaca pec na drevo. Mala kupolovitý alebo oválny tvar a jej horná časť bývala spojená otvormi, ktorými šiel oheň pod pernice, kde sa tavil sklársky kmeň. Pri tavení sa otvory nad pernicami, cez ktoré sa naberalo sklo na píšťalu, zakrývali železnými platňami. Pri peci bol drevený verštat, okolo ktorého pracovalo niekoľko sklárskych majstrov. Každý majster mal na starosti jednu pernicu. Priemerná životnosť pernice bola približne 4 mesiace.“ Suroviny sklárskeho kmeňa sa pred naložením do taviacej pece zmiešali lopatami alebo motykami v presných váhových pomeroch v drevenom koryte. Kmeň sa vkladal do perníc v peci, až keď bola pec rozpálená aspoň na 1000 °C. Pri nižšej teplote by sa potaš vyparila a piesok by sa zbehol do hrčí. V minulosti sa tavilo pri nižších teplotách (okolo 1000 °C), v súčasnosti je teplota tavenia okolo 1500 °C, neskôr sa znižuje na pracovnú teplotu okolo 1200 °C. Tavba dnes trvá približne 6 hodín, v minulosti aj 16 hodín. V 19. storočí bolo drevo postupne nahrádzané kamenným uhlím, ale vzhľadom na obsah síry, ktorá sfarbovala sklo do žlta, ho neskôr vystriedal generátorový plyn. Po utavení sa sklovina nechala vychladnúť na zhruba 500 °C, aby sa zvýšila jej viskozita a dala sa formovať na výrobky. Ručne sa spracúvala tromi spôsobmi: fúkaním, hutným tvarovaním a lisovaním.

Kde vznikali sklárne?
Remeslu sa darilo výhradne v oblastiach s dostatkom bukového dreva, kremičitého piesku a ohňovzdornej hliny. Po vyčerpaní surovín sa často pristupovalo k zrušeniu sklárne a jej presťahovaniu na nové miesto.

zdroj: class.eu


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj: