V minulosti bola považovaná za čosi bežné, dnes slávi renesanciu a tí, ktorí umenie modrotlače ovládajú, sú v centre záujmu módneho sveta. Toto špecializované odvetvie farbenia látok produkuje materiály s neopakovateľným charakterom. Prírodné látky – čiže bavlnené, ľanové a konopné materiály – sa s tlačenými vzormi za studena farbia v indigovom roztoku. Negatívne vzorovanie sa docieľuje tlačou rezervy nanesenej na modrotlačiarsku formu.

Na Slovensku sa modrotlač začala z Holandska intenzívne rozširovať približne v 18. storočí, hoci v Európe sa rozšírila v súvislosti s importom indiga a módnych modrotlačových látok z Indie už v 16. a 17. storočí. Toto remeslo sa veľmi rýchlo rozšírilo do všetkých kútov nášho kraja. Modrotlačiarske dielne v tom čase existovali skoro v každom mestečku. Keďže základným materiálom pre produkciu modrotlače je plátno, jej výroba sa spočiatku koncentrovala hlavne v oblastiach, kde bolo rozvinuté plátenníctvo. Najstaršia zachovaná modrotlač z územia Slovenska pochádza z roku 1783 z Kremnice a z roku 1784 z Dobšinej. V 19. storočí však už jej popularita začala klesať a modrotlač bola využívaná skôr vo vidieckom prostredí. Dnes však je opäť fenoménom.

Ako to vlastne funguje?

Modrotlač je technika farbenia prírodného textilného materiálu indigom, to znamená na modro. Plátno sa najprv vyvarilo vo vode, do ktorej bol pridaný vápenatý lúh a sóda. Následne sa vypralo v kyseline sírovej, ktorá bola zriedená vodou a vypláchlo sa v tečúcej vode. Po usušení, naškrobení a vymangľovaní bolo plátno pripravené na tlač vzorov a farbenie. Prepracované vzory sa na látku maľovali ručne, ale postupne sa technika zdobenia látok vykonávala drevenou alebo kovovou formou (pečiatkou), takzvanou matricou. Vzory sa maľovali a odtláčali na stole prostredníctvom krycej zmesi, takzvanej rezervy, alebo papu, čo bola zmes zamedzujúca zafarbeniu látky v mieste vzoru. Pap vznikol zmiešaním maliarskej hlinky, arabskej gumy, modrej skalice, octanu, dusičnanu olovnatého a pridaním ďalších prísad. Mal väčšinou žlto-zelenú farbu. Recept na jeho zloženie bol tajomstvom každého modrotlačiara. Po uschnutí papu sa plátno v rovnobežných záhyboch vešalo na železnú konštrukciu a ponorilo sa na 20 – 30 minút do studenej zmesi na farbenie v drevenej, železnej, medenej, murovanej či neskôr betónovej kadi (kypa – pozn. red.), ktorej základnú zložku tvorilo indigo. Celé plátno sa tak zafarbilo, okrem miest, kde bol nanesený pap, ktorý indigo neprijímal. Po vytiahnutí plátna majster pomocou drevenej paličky pooddeľoval zlepené časti, aby boli rovnomerne zafarbené. Nechal ich asi 15 minút oxidovať na vzduchu. Proces namáčania sa opakoval niekoľkokrát, čím viackrát sa plátno namáčalo, tým tmavšia modrá farba vznikala. Následne sa plátno obrátilo tak, aby bolo zavesené z druhého konca. Po nafarbení sa tkanina vložila do slabého roztoku kyseliny sírovej, čím sa pap z látky odstránil a vznikol biely vzor na tmavomodrom podklade. „Najstarším, na Slovensku však málo rozšíreným spôsobom bolo batikovanie – nanášanie rozpusteného vosku striekaním na látku (Stará Ľubovňa, Trnava). Inou formou bolo vyväzovanie, všívanie drobných kamienkov či prešívanie stehov (zástery z okolia Piešťan, zo Zázrivej), uvádza portál uluv.sk. Modrotlačiari na Slovensku boli väčšinou zároveň roľníci. Farbiari museli chovať aj kone, ktoré potrebovali pri pohone mangľa a rozvážaní tovaru. Po usušení zafarbeného plátna sa totiž mangľovalo. Čím bol mangeľ väčší a ťažší, tým bola látka lesklejšia. Kvôli zvýšeniu lesku sa modrotlač v niektorých oblastiach ešte ďalej upravovala škrobením a leštením kameňom alebo sklenenými hladidlami. Na východnom Slovensku sa modrotlači najviac darilo na Spiši, v Hranovnici a v Starej Ľubovni.

Kde všade sa modrotlač využívala?
Presadila sa najmä v ženskom pracovnom, sviatočnom i obradovom odeve, kde umožnila šitie zložitejších strihov. Uplatnila sa pri šití sukní, kacabajok, menších i veľkých šatiek, ale najmä rôznych druhov širokých i úzkych skladaných či nariasených záster. Používala sa však aj v interiéroch vidieckych domácností. Z tzv. perinovej modrotlače, ktorá sa vyznačovala charakteristickými, súvisle na seba nadväzujúcimi plošnými vzormi, sa šili prikrývky, závesy a obrusy, ale najmä povlaky na periny a podušky.

ZDROJ: www.class.eu 

FOTO: modrotlač – Lucia Dovalová