Modranská Majolika

všetko má svoj počiatok. Iste, dalo by sa namietať, že taktiež má každá vec i svoj koniec, ale pravda je taká, že počiatok je viac ako dôležitý. Jeho poznaním sa otvára príbeh a človek tak smie nahliadnuť tam, kde sa začala písať zmena. I modranská majolika má, prirodzene, minulosť a oboznámiť sa s pôvodom akiste vôbec nie je na škodu.

V roku 1883 bolo založené isté keramicko- -priemyselné učilište, a práve ono je možné považovať za jej predchodcu. Zrodilo sa v kolíske zvanej Modra, a aby nikomu nebola odobratá zásluha, treba spomenúť i to, že poďakovať sa má i vtedajšiemu uhorskému ministerstvu obchodu a priemyslu. Ako patrón a správca bol daný Jozef Mička, pre ktorého zákonitosti keramiky neboli nijakým tajomstvom. Žiak, ktorému sa na učilišti poskytlo vzdelanie, veru ľutovať nemusel. Naučil sa, ako točiť, maľovať, ba dokonca aj to, ako páliť. Inštitúcia mala možnosť žiť päť rokov a potom jej bol odobratý štátny príspevok. Ani to však nezastavilo toho, koho srdca sa už keramika zmocnila, a tak sa priestor premenil na privátny podnik. Jozef Mička, človek zručný aj umný, využil danosti, čo boli študentom vštepené a už aj z nich porobil zamestnancov. Dielňa sa mohla pýšiť prosperitou, šikovné ruky tam nechýbali. Bolo by to tak až doteraz, keby majster nezomrel. Jeho odchodom zo sveta sa pieseň práce odmlčala a podniku dotepalo srdce.

Neskončilo sa to

Nenadarmo sa traduje, že jedno sa dokončí, aby začať mohlo druhé. Tak to bolo i v tomto prípade, pretože idaktorým mužom, (medzi nimi bol aj farár), sa nechcelo dívať na úpadok, a preto sa dali do roboty a prevádzka sa obnovila. Človek by sa nazdal, že kým na ľudstvo doľahla vojna, čo rozdelila zem, v spoločnosti sa hlad po majolike utíšil. Veď sa v medzivojnovom období bolo potrebné spamätať zo škôd spáchaných na tele i na duši. A predsa sa dopyt posunul, vzrástol a ľudia chceli, kupovali a vlastnili. Taký rozkvet to bol, až by sa každý čudoval, aj ocenenia sa získali. Dielňa občas stratila dych, napríklad v roku 1989, kedy ju zasiahla štátna zmena, ale vždy sa úspešne pozviechala. Dôkazom nech je i skutočnosť, že modranská majolika je navždy spísaná v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku.

Je to typické

Modranská majolika má čosi jej vlastné, čosi, vďaka čomu ju nemožno spochybniť a ani si ju pomýliť. Typické motívy vychádzajú z nevyspytateľnej krásy, ktorou príroda jednoznačne oplýva. Ožívajú tak ruže, klinčeky, puky kvetov a kadečo iné. Maliari, ktorí bývali pánmi a nositeľmi obrovitánskeho talentu vo svojom remesle, zvykli zobrazovať aj zvieratá, vinič, ale aj kus života v ľude. Pravdaže, vyberali si také javy z každodennosti, ktoré nikomu neboli cudzie, teda zabíjačky, oberačky alebo občas nepríjemnú prácu na poli. Farby sa dajú všakovako skombinovať, čo pomáha rozoznávať štyri základné typy ornamentov. Pokiaľ je reč o pestrom, tak takto ladený dekor narába s výraznosťou, vyberá si červenú, žltú, modrú, zelenú, hnedú a fialovú. Habánsky dekor disponuje každou zo spomenutých farieb, ochudobnený je iba o červenú. Zelený dekor, ako už názov napovedá, má najradšej zelenú, a aby sa zdôraznili kontúry ornamentu, pomáha aj hnedá. Modrý dekor sa hlási výlučne k modrej, veď aj meno ho k tomu predurčuje.

Výroba

Keď hlina zmizne a na jej miesto nastúpi keramika, je to dlhý a vskutku fascinujúci proces. Výroba je to výlučne ručná. Najskôr sa do hliny ponoria prsty džbankára, ktorý s ňou narába na základe naučených postupov, a aby jej vdýchol tvar, neváha využiť hrnčiarsky kruh. Čokoľvek z toho vzíde (či už džbán a či váza), jednako potrebuje ďalšiu starostlivosť. Výsledok sa obtáča a zapravuje, aby nedajbože nedošlo k zdeformovaniu. Len čo je čriepok vysušený, čo trvá naozaj dlho, je pripravený zúčastniť sa vypaľovania v peci. Zostať tam má približne osem hodín a prijateľná teplota je 980 stupňov. Črep prechádza k umelcovi-maliarovi, ktorý ho následne ponorí do glazúry. Nuž a potom, ako inak, maľuje dekorácie. Nafarbená majolika musí opäť podstúpiť pálenie v peci, ale keď je dielo dokonané, nikto neľutuje. Jeho cieľové zakončenie je buď u zberateľa, alebo v domácnosti, kde zažíva malé i veľké starosti spolu s rodinou.