Krehkosť zaodetá v kroji predkov

Keď vyklíči život a bábätko sa prvý raz zahniezdi v objatí dojatej i viac či menej ubolenej matky, je to ako kvapka na dušu. Poteší sa i lekár a zvyšný zdravotný personál, ktorý si nielen vydýchne od úľavy, že pôrod a teda aj zrod prebehol dobre a rodička i potomok sa môžu pohybovať v kruhu bezpečia, ale aj od akéhosi prirodzeného pocitu vďaky za víťazstvo dobra nad zlom. 

Áno, to všetko novorodenec so sebou prináša, veď zem sa krúti v neustálom kolotoči a občas je naklonená viac k bolesti, a preto človek nutne potrebuje tak dýchať, ako aj veriť, že žiaľ a smrť nemajú ani najmenej posledné slovo. Monika Klučiarová, fotografka, ktorej bydlisko sa nachádza v Zlatých Moravciach, sa taktiež necháva inšpirovať bábätkom a to až do takej miery, že plačúcemu a smejúcemu sa zázraku, venovala um, talent, čas a aj pozornosť

NIE JETO LEN TAK 

Monika nie je len tak nejaká hocjaká umelkyňa, jej spôsob fotografovania je vskutku pozoruhodný a nanajvýš výnimočný. Bábätkám totiž robí večnú pamiatku vtedy, keď sú zaodeté v ľudových krojoch. Inšpirácia k nej nechodila po horách, ale našla si ju uprostred kostola. Ona ju tam hľadala, vyčkávala v tichu a v myšlienkach usúdila, že dovtedajšie fotografovanie jej prináša viac nudu ako uspokojenie. A keď napokon oslávila 33 rokov a ako darček jej bola ponúknutá bábika v kroji, navždy sa rozhodlo. Veď prečo by kroj nemohol byť aplikovaný na živom tvorovi, a tak prenesený na obrázku aj k širokej verejnosti? Prvé fotografovanie sa uskutočnilo na bábätku, ktoré na svete blúdilo iba 30 dní a oblečený malo kroj z darovanej bábiky. V terajšku má Monika naozaj tučné vrece skúseností a už vie, že novorodeniatko je potrebné zachytiť na snímke do 14 dní od príchodu do rodiny. Musí sa vystihnúť čas, kedy tvrdo spí, aby sa dala upravovať poloha a vznikol tak kvalitný a zapamätaniahodný materiál. Na konečnom diele sa podieľa nielen ona, ale aj široká skupina ďalších remeselníkov – jeden vyšíva, druhý upravuje, tretí vyrába rekvizity, na ktorých bábätko leží. Proces je to náročný a vyžaduje si hrniec trpezlivosti, ale výsledok je zaiste hodný akejkoľvek námahy.

JE O TO ZÁUJEM.

O netradičné zobrazenie bábätiek je veliký záujem, a to nielen vďaka rodičom, ktorí sú aktívni účastníci dajakého ľudového zoskupenia, ale aj pasívnym obdivovateľom všetkého, čo v sebe nesie prívlastok tradičné. Jej výtvory sa dokonca objavili aj na výstave, putovali kade-tade v rámci Slovenska a zašli aj do iných, oveľa vzdialenejších miest sveta.

LÁSKA SA DEDÍ

Zdá sa, že láska sa dedí, pretože aj Monika ju podedila po starom otcovi. Ten sa ako fotograf naplno oddal vášni a rád vysedával v tmavej komore. Ju to, prirodzene, fascinovalo, a tak vyhľadávala cestu k vlastnému prejavu. Najskôr sa objektívom pozerala na prírodu, potom sa do stredu jej záujmu priplietol človek. Nuž a už to tak aj zostalo.

Text Michaela Mihoková      Foto archív Monika Klučiarová


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj: