Drevo by sme mali stavať na piedestál. Je to magický materiál.

Milujete vôňu dreva? Pri pohľade naň máte chuť hladiť ho? Snažíte sa ho čo najvkusnejšie implementovať do interiéru svojho domova? Vitajte v klube. Drevo patrí k materiálom, ktoré my ľudia zbožňujeme od nepamäti. A keďže je okrem estetického hľadiska aj veľmi praktické, v histórii ľudstva azda nebolo obdobie, kedy by sa mu človek postavil chrbtom.

Na Slovensku bolo stáročia využívané najmä na výrobu oltárov či betlehemov, z ktorých sa našťastie mnohé zachovali dodnes a sú dôkazom umeleckého cítenia a remeselnej zručnosti našich majstrov – drevorezbárov. Civilizácia začala tento materiál využívať ešte v praveku, no v tom čase z neho vznikali nástroje a nie výrobky. Najstaršie drevené sochy pochádzajú z obdobia starovekého Grécka a Ríma. Vrchol však nastal v gotike, keď sa pod rukami šikovných majstrov začali rodiť skvostné sakrálne diela, a to najmä oltáre a sochy. Tie sa v tom čase upravovali kolorovaním na takzvané polychrómované drevo a často sa využívalo pozlacovanie. Čím dokonalejšia však bola forma spracovania tohto prírodného materiálu, tým menej ho bolo potrebné dotvárať ďalšími zásahmi a nechávala sa vyniknúť jeho podstata.
Vrchol nastal v baroku a rokoku
Renesancia priniesla úpravu dreva spôsobom, aby pripomínalo kameň či kov. No a obdobia baroka a rokoka boli pre drevárskych majstrov zlatou baňou. „Klasicizmus znamenal opäť návrat ku kameňu a kovu. Drevo bolo „degradované“ len na materiál pre modely, podľa ktorých sa vyrábali sochy. Po období romantizmu charakteristickom jednoduchými plastikami a zdobením maľovanými ornamentmi došlo k rozšíreniu rezbárskeho umenia v období empíru. Drevorezba nahrádzala sochárstvo z bronzu a bola obľúbená hlavne v strednej Európe,“ dozvedeli sme sa na portáli carodreva.sk.
Zázemie po celom Slovensku
Slovensko sa približne od stredoveku vyznačovalo výskytom viacerých drevárskych cechov, ktoré vyrábali kostolný mobiliár, rámy obrazov, sochy i reliéfy z dreva. Najvýznamnejšie pôsobili v Bratislave, Banskej Bystrici, Trnave, Košiciach a Levoči. Aby mal kto v cechoch pracovať, existovalo aj mnoho kvalitných rezbárskych škôl, a to v Štiavnických Baniach, Uhrovci, Bánovciach nad Bebravou, Rimavskej Sobote, Kláštore pod Znievom či v Humennom. Ľudovým rezbárstvom sa však zaoberali aj ľudia pôsobiaci v úplne odlišných oblastiach, ako napr. včelári, baníci či pastieri.
Lipa , orech, čerešňa…
Každý umelec či drevorezbár si volil a volí druh dreva, ktoré má pre plánovaný budúci výrobok tie najvhodnejšie fyzikálne a mechanické vlastnosti. Rôzne dreviny sa totiž vyznačujú rôznou hustotou, tvrdosťou, pružnosťou, nosnosťou, trvanlivosťou i hmotnosťou. Najvyhľadávanejšia je odjakživa lipa, no tiež javor, orech, jelša, čerešňa či buk.
Magická nádhera
Tvorba z dreva sa dá bez preháňania prirovnať k mágii. Veď keď si predstavíme, že na začiatku boli semienko, výhonok a drobná rastlinka, ktoré sa rokmi premenili na mocný strom ukrývajúci v letokruhoch mnoho tajomstiev z kolobehu rokov a následne ho objavil umelec a „votkal“ do výsledného diela aj svoju dušu, je to zázrak. Každý drevený výtvor je totiž skĺbením duše materiálu a autora, preto je výnimočný, neopakovateľný a mali by sme naň pozerať s obdivom a úctou. Odoláva módnym trendom, nezaujímajú ho vojenské konflikty či plynutie času. Je skĺbením majstrovstva prírody a človeka.