môj obrázok

Tkáčstvo bolo doménou šikovných žien: dokázali utkať aj 5 metrov kobercov denne

Remeslo zvané tkáčstvo bolo vo všeobecnosti najaktívnejšie prevádzané na sklonku roka, keď sa dni krátili a večerné chvíle predlžovali. V skutočnosti sa však začínalo už skoro z jari, keď bolo nevyhnutné myslieť na siatie ľanu a konope, ich pestovanie a následne spracovanie na priadzu.

Na Slovensku má tkáčske remeslo dávnu históriu. Ručne zhotovené tkaniny boli neodmysliteľnou súčasťou ľudového odevného i bytového textilu. Zo základnej plátnovej väzby sa odvodzovali zložitejšie tkáčske techniky. Farebné a vzorové kombinácie, rôzne väzby a materiály, charakterizovali jednotlivé regióny Slovenska. Domácka výroba tkanín, v ktorej sa uplatňovali všetky tkáčske techniky a veľká variabilnosť vzorov, zaznamenala rozkvet v 18. a 19. storočí.

Súkenníctvo, barchetárstvo a cajgárstvo
Ústredie ľudovej umeleckej výroby definuje tkáčstvo ako všeobecne ručné tkanie hladkých a vzorovaných tkanín z nití z rastlinných a zo živočíšnych vlákien a v užšom a presnejšom význame remeselnú výrobu plátna. Odvetvia remeselnej výroby tkanín z iných druhov nití alebo určitých druhov tkanín mali špeciálne pomenovania: napr. súkenníctvo (výroba vlnenej splsťovanej tkaniny), barchetárstvo (výroba ľanovo-bavlnenej tkaniny), cajgárstvo (výroba vlnenej nesplsťovanej tkaniny). Základným výrobkom remeselných tkáčov i domácich tkáčok bolo hladké plátno v 2 – 3 hrúbkach podľa hrúbky nití. V domáckej výrobe na Slovensku ho v 20. storočí tkali z ľanových, konopných, vlnených a bavlnených nití. Pokiaľ sa plátno tkalo ako metráž, pri tkaní vzorovanej tkaniny tkáčka vedela, aké bude jej použite. Tomu prispôsobila aj rozmery, vzory a kompozíciu dekóru. K výrobkom domáckych tkáčok patrili aj polovlnené a vlnené tkaniny (súkno). Kvalitu a následné použite jednotlivých druhov tkanín určovali nite. Najviac druhov domáckych tkanín sa tkalo a používalo do polovice 20. storočia. Potom produkcia ustupovala továrenskej výrobe.

Viete, čo je snuvadlo či ríf?
Nie vždy však bolo v minulosti nevyhnutné vopred si ľan či konope dopestovať. Tak napríklad ku tkaniu kobercov úplne postačovali zvyšky látok zo starých odevov, ktoré už doslúžili. Pásy z látok sa nastrihali na hrúbku jedného centimetra a navinuli sa na “špulne” pomocou kolovrátku a navíjadla. Záležalo na tom, na koľko pásiem sa tkalo, vždy bolo treba aj toľko priadze. Na webstránke slovany.eu sa dočítate, že sa navíjalo na “snuvadle” do pásiem a rífov. Dĺžka sa merala na “snuvadle”. Ríf sa počítal 75 centimetrov. Túto prácu musela robiť skutočná odborníčka, Na “snuvaní” záležalo aj navíjanie na krosná. Pri navíjaní na krosná boli potrebné “rajtky”. Do každého druhu “rajtkov” sa rozpočítaval počet nití. Muselo to byť rovnomerné, aby sa všetko pekne navilo na krosná. Pri tejto práci bolo potrebných viac zručných žien. Po skončení navíjania, žena, ktorá držala takzvaný vrkoč, ho poliala vodou, aby to rýchlo zišlo z krosien, čiže aby mohla rýchlo ukončiť tkanie. Po navití sa uskutočnil ďalší dôležitý úkon – navliekanie do nitelníc. Nakoniec sa navliekalo do brda a nite sa uviazali na plachtičku na krosnách. Až potom začínali ženy tkať. Šikovná gazdiná, ak jej pomáhala dcéra alebo nevesta, natkala denne aj 5 metrov kobercov!

ZDROJ: www.class.eu


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj:


pošli na vybrali.sme.sk