môj obrázok

Medzi drevorezbami odjakživa vynikali Betlehemy

Drevené betlehemy sa najprv nachádzali v chrámoch a neskôr aj v domácnostiach. Betlehemská tradícia sa v našich končinách začala šíriť prostredníctvom stredovekého rádu františkánov v 14. a 15. storočí, išlo však najprv o betlehemy „živé“. V období baroka sa začali robiť betlehemy v kostoloch, došlo teda k zmene zo živých na také, do ktorých rezbári a sochári vytvárali figúrky. Tie vyrábali v životnej veľkosti. O ich popularitu sa počas baroka zaslúžili jezuiti, ktorí v súlade s vtedajšou pompéznosťou kládli dôraz na divadelnú dramatickosť a na to, aby vo veľkých chrámových priestoroch boli aj veľké betlehemy.

Naivné a nedôstojné?
Ako potom teda došlo k zmenšeniu betlehemov na rozmer, ktorý vyhovoval interiéru obydlí? Paradoxne to vraj súviselo so zákazom cisára Jozefa II., ktorý ako známy reformátor údajne zakázal stavanie betlehemov v chrámoch. Tento zvyk označil za naivnú a pre cirkev nedôstojnú aktivitu. Verejnosť však už bola na betlehemskú tradíciu zvyknutá, a tak sa jej odmietala vzdať a výroba malých betlehemov sa presunula do dielní a manufaktúr. Najčastejšie sa v domácnostiach betlehemy umiestňovali na poličky trojuholníkového tvaru, na ktorých boli počas roka uložené sväté sošky, prípadne do rohov izieb. Ľudia ich však neoznačovali názvom betlehem, ale jasličky, prípadne svätá rodina. Keďže ich doma túžil mať každý, vznikli na Slovensku určité oblasti, v ktorých sa figúrky z dreva začali vyrezávať vo veľkom a zásobovali široké okolie.

Najmä spod rúk šikovných baníkov
Podľa etnografov sa ich výrobe začali venovať hlavne baníci. Dá sa povedať, že každá domácnosť už mala vo vianočnom čase jasličky a postavičky do nich vždy pribúdali, lebo ľudia v tom našli záľubu a každý rok chceli do betlehemu niečo pridať. Keďže bolo drevo najdostupnejším a trvácnym materiálom a ľudia s ním vedeli pracovať, o materiál bolo postarané. Unikátom, ktorý je charakteristický výhradne pre našu slovenskú ľudovú výtvarnú kultúru, je to, že drevené postavičky boli dopĺňané špecifickým prvkom, ktorým bol takzvaný maľovaný salaš. Išlo o papier, na ktorom boli namaľované scény z pastierskeho života, a to tvorilo pozadie figúrkam. V žiadnych iných krajinách sa s tým nestretávame. Vysvetľuje sa to tým, že baníci, ktorí celý život pracovali pod zemou, mali veľmi radi živú prírodu, a preto maľovali naozaj veľmi pestrú scenériu, najradšej výjavy z pastierskeho života.

Presné pravidlá
Každý betlehem musel mať svoju presnú stavebnú schému, ktorá bola ustálená. Uprostred stála betlehemská maštaľ, vždy vľavo museli byť figúrky klaňajúcich sa pastierov a scénografický protipól tomu tvorili traja králi, ktorí prichádzali z čelného pohľadu vždy sprava. Ďalšie postavy sa potom ukladali kulisovite. Kvôli tomu, že darcov, ktorí prichádzali k jezuliatku, bolo veľké množstvo. Neskôr sa pridávali okrem ľudí aj zvieratá, ako napríklad srnky, zajačiky, psík… Naozaj to malo veľké čaro a dojem z toho bol veľký, nielen pre dospelých, ale najmä pre deti. Na východnom Slovensku bolo špecifikom pridávať do betlehema aj malý drevený kostolík.

ZDROJ: www.class.eu.sk


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj:


pošli na vybrali.sme.sk