KROJE

V súčasnosti módni návrhári často hľadajú inšpiráciu k svojej tvorbe vo výzdobe pôvodných krojov, no len zriedka presne vedia, ako také výšivky vlastne „fungovali“. Ich farebnosť, technika prevedenia, kompozícia či motív totiž presne a prísne záviseli od jednotlivých krajov, ba dokonca podkrajov. Stačil preto letmý pohľad na človeka a hneď ste vedeli zaradiť, odkiaľ pochádza. Na prelome 19. a 20. storočia podľa historikov existovalo údajne na Slovensku až 60 druhov krojov! Dnes sa s úľubou dívame na krásne odetých folkloristov, ktorí nám ešte pyšne predvádzajú tradičné ľudové umenie a obdivujeme ich parádne kroje. Len máloktorí z nás však tušia, ako sa jednotlivé časti tohto výnimočného odevu nazývajú a akými pravidlami sa presne riadili. To, čo dnes vnímame ako čosi výnimočné, bol bežný odev ľudí žijúcich na dedinách. Jeho podobu ovplyvňovali viaceré faktory, predovšetkým pôvod a spoločenská vrstva, ale i druh práce, stav či vek. Kroje sa zhotovovali z prírodných materiálov, teda z ľanu, konope, ovčej vlny, kožušiny a kože.
Ženský kroj
Len ťažko si dnes vieme predstaviť, ako by sme celé dni trávili v oblečení, ktoré už na pohľad vnímame skôr esteticky než prakticky. Dáma v nohaviciach však bola čímsi nepredstaviteľným a kroj mal presne stanovené súčasti. Zjednodušene môžeme povedať, že sa delil na spodné a vrchné časti. Spodnú tvorila cudňa – jednoduchý rovný kus látky, ktorý nebol riasený a pekne držal tvar. Jej podstatou bolo, aby nebolo vidno spodnú bielizeň, keď sa dievča, napríklad pri tanci, točilo. V dolnej časti mal vždy aplikáciu z madeiry na ozdobu. Nasledovala spodnica, pričom bohaté dievčatá a ženy nosili pokojne aj tri na sebe. Keď bola totiž sukňa mohutná, bol to znak, že daná dievka pochádza zo zámožnej rodiny. Naopak chudobné dievčatá nosievali len jednu spodnicu, ktorú používali zároveň na spanie. Počas dlhých zimných večerov si ju rozmanito vyšívali a skrášľovali, aby aj v posteli vyzerali príťažlivo. Na spodnicu sa obliekala vrchná sukňa, najčastejšie tmavomodrá alebo bordová a na ňu zásterka.

Výšivky na krojoch sa líšili podľa jednotlivých krajov

Farebnosť jednotlivých krojov závisela vždy od toho, z akej oblasti pochádzali. Rovnako to bolo aj v prípade výšiviek a ornamentov. Pre Zamutov boli napríklad príznačné vyslovene čierne košele s fialovým vyšívaním. Abovská košeľa zase mohla mať len modré a červené výšivky. V slovenskom ľudovom výšivkárstve rozoznávame štyri základné techniky vyšívania: Vyšívanie podľa počítaných nití – Touto technikou sa vyšívajú výšivky známe ako preťahovanie, hladkovanie a krížíkové vyšívanie. Patria tu napríklad predný, zadný, perličkový a stonkový steh, krížiky, riedky i hustý krúžkovací, retiazkový, kvetinkový a ozdobný steh a mnoho ďalších. Vyšívanie podľa predkreslenia – Je to takzvané plné vyšívanie a vyšívanie na dierky. Podkladovým materiálom pre vyšívanie na plno a na dierky je zvyčajne plátno, či hodváb, teda materiál, na ktorom nemožno počítať nitky. Základom je presné predkreslenie vzoru (najčastejšie ide o motívy kvetov s lístkami a o ornamenty), ktoré vyšívame hustým ukladaním stehov vedľa seba. Pri vyšívaní na dierky si najprv predným stehom predznačíme tvar, potom látku krížom prestrihneme a zahneme dovnútra a dierku obšijeme hustým stehom. Retiazkové vyšívanie – Ide o techniku vyšívania retiazkovým stehom. Našívané vyšívanie – Pri tejto technike vlastne už nejde o vyšívanie, pretože vzory sa vystrihujú z určitého druhu látky a našívajú sa na inú látku.

Vrchný odev pozostával z blúzky, ktorá mohla byť bohato zdobená a riasená. Čím výraznejšie sa prejavovalo zdobenie, tým viac dávalo dievča najavo, že pochádza z urodzenej rodiny. Na blúzku sa obliekal lajblik (vestička, živôtik), tiež bohato zdobený. Dievčatá si vlasy upravovali do vrkoča vytvoreného z dvoch až siedmich prameňov a nosili na ňom mašle dvojakej farby. Základnou bola biela a druhá sa vyberala podľa farby sukne. V nedeľu, alebo počas sviatkov či výnimočných príležitostí, akou bola svadba, nebola základná mašľa biela, ale červená. Na západnom Slovensku si dievky zapletali dva vrkoče, ktoré si obkrútili okolo hlavy. Vydaté ženy museli nosiť čepiec a  keď išli do kostola, alebo počas významných sviatkov, si ho ešte museli prekryť obdĺžnikovou šatkou (hustka). Rusínske šatky boli napríklad veľmi pestré s dominanciou cyklámenovej, ružovej a modrej farby, naopak na Zemplíne sa nosievali skôr strohé jednofarebné šatky. Dievky nosili vo vlasoch okrem mašlí veľmi rady aj venčeky. Čím boli viac nazdobené, tým okatejšie dávala dievčina najavo, že už je súca na vydaj a hľadá si šuhaja. Pred Veľkou nocou chodieval navštevovať domovy podomový obchodník čečáš (dodnes sa využíva prirovnanie aká si čečaná). Ponúkal na predaj rozmanité ozdobné sklíčka, gombíky, mašle i malé zrkadielka, ktoré sa vkladali do čeleniek a svadobných párt na ozdobu. Na parádenie dámy nosili korále, náušnice v tom čase neexistovali. Kožuch nosili iba bohatšie ženy. Mal hnedú farbu a siahal pod pás. Kožuch či kabát bol však veľkou vzácnosťou a väčšinou ich dostávali mladomanželia až ako svadobný dar. Rovnako to bolo v prípade topánočiek či čižiem.
Mužský kroj
Chlapi to mali, čo sa týka odievania, výraznejšie jednoduchšie. Základnou súčasťou ich odevu boli plátenná košeľa, nohavice a lajblik. Bohatší nosievali aj klobúk a čierne čižmy, ktorými však začali byť inšpirovaní až od vojakov a mohli byť s mäkkou, alebo tvrdou sárou, no vždy boli kožené. V lete muži chodievali väčšinou bosí. Inak nosili krpce a v zime si do nich zastrkávali onuce – látku, ktorou si balili nohy, aby im nemrzli. Zámožnejší mali aj kabát, alebo kožuch, ktorý bol trojštvrťový, alebo dlhý. Mužské nohavice nemali zips, pretože v tej dobe neexistoval. Chudobnejší používali namiesto opaska šnúrku, bohatší vlastnili opasky. Gombíky sa vyrábali z kože a z vlny a napríklad na zemplínskych zamutovských vestách bolo zvykom mať na jednej strane päť gombíkov a na druhej štyri. Líšilo sa to však od kraja ku kraju. Košele boli ručne vyšívané a dnes majú nevyčísliteľnú hodnotu. Väčšinou mal každý muž len jednu, pretože jej výroba bola mimoriadne nákladná. Vyžadovala si nielen zručného tkáča, ale i počtára, ktorý vedel vypočítať potrebný počet nití. Z dôvodu šetrenia sa šili košele bez tvarovania, aby nevznikal žiadny odpad. Košele boli rovné, mali tiež rovné rukávy. Ak sa opotrebovali, začali plniť úplne odlišnú funkciu. Viaceré sa zošili dokopy a používali sa napríklad na zakrývanie sena, prípadne v stajniach na prikrývanie koní. Zaujímavosťou je tiež skutočnosť, že pierka v klobúkoch údajne nosievali len mládenci. Keď sa oženili, súčasť obradu bolo, že im ich ženy podupali na znak toho, že už bol ich vyvolený zadaný. Chlapi nosievali vlasy po plecia, v strede rozdelené pútcom. Občas sa nad sluchami zaväzovali do uzlov, aby nepadali do očí. Na strednom Slovensku si však napríklad muži zapletali vlasy do štyroch vrkočov. Vlasy sa mastili slaninou alebo maslom, aby sa pekne leskli.

Zdroj: http://www.class.eu.sk/


Zaujíma vás táto tématika?
 

Chcete dostať avízo o nových článkoch z tejto oblasti?

Zaregistrujte svoj e-mail na náš občasný spravodaj:


pošli na vybrali.sme.sk